Perestrojka cirkvi? Ani náhodou

Pri sledovaní posledných aktivít súčasného pápeža človek môže nadobudnúť dojem, že katolícka cirkev začala perestrojku. Po smrti Jána Pavla II., ktorého by sme mohli prirovnať k Brežnevovi, Andropovovi a Černenkovi dokopy by mal Ratzinger analogicky byť niečím na podobu Gorbačova, ale je to len povrchné zdanie.

Pápež síce ohlásil bombastické až šokujúce zámery, ako napríklad rehabilitáciu Martina Luthera, ktorý bol exkomunikovaný z katolíckej cirkvi pápežom Levom X. v roku 1521, či postavenie sochy Galilea Galileiho, (ktorého takmer postihol podobný osud) priamo vo Vatikáne. Na druhej strane však podporuje vzdelávanie exorcistov a sám (podľa oficiálnych informácii z Vatikánu) sa touto aktivitou zaoberá. Zdanlivo modernistickým je vyhlasovanie nových smrteľných hriechov. V skutočnosti je to ale prejav stredovekých praktík, kedy cirkev bola „garantom“ spoločenských hodnôt, noriem, morálky.

Premaľovávanie fasády niektorými modernými prístupmi má vyvolať zdanie uvoľňovania za ktorým sa však reálne upevňuje totalita Vatikánu napríklad aj v podobe nových diecéz – zvyšovaním počtu pevne ovládaných nástrojov akými sú biskupi. K tomu pridajme médiá označované za boží dar, ktoré katolícka cirkev využíva na svoju apologetickú i politickú propagandu a rozširuje ich množstvo i formy, (na Slovensko po rádií Lumen prichádza televízia Lux).

Možno preto oprávnene urobiť záver, že katolícka cirkev je stará skostnatená štruktúra zodpovedajúca úrovni monarchistických režimov. Neprispôsobila sa v tomto zmysle ani kapitalizmu – nezaviedla reálne ani formálne demokratické procedúry – a jej modernizácia prebieha s obrovským meškaním za spoločenským vývojom v 21. storočí. Monarcha a jeho prisluhovači veľmi dobre vedia kam vedie perestrojka – k rozpadu ako v Rusku – a to poučení príkladom nechcú a nemôžu dopustiť. Jednoducho povedané realita potvrdzuje, že starého psa novým kúskom nenaučíš.

Koľko hlúpostí ešte ... vo výchove a vzdelávaní

Ak človek načisto nestratil pamäť musí veľmi trpieť pri sledovaní vývoja našej spoločnosti v postnežnorevolučnom období, keď je svedkom ako vplyvní „mudrci“ likvidujú to čo sme roky budovali, čo nám závideli aj na bohatom Západe a o niekoľko rokov to opäť začíname budovať ako objav novej doby.

Jednou z oblastí, ktorá v novej dobe bola zásadne revidovaná bolo predškolské vzdelávanie. Najskôr prišlo odmietanie komunistického kolektivizmu a v tej súvislosti hromadné likvidovanie predškolských zariadení – materských škôl. Boli v tom zaangažovaní viacerí komunistobijci vrátane politikov KDH. Métou sa stala výchova doma – pri maminej sukni. Svojim dielom prispeli „ekonomickí experti“ i „skvelý“ vývoj ekonomiky, predovšetkým makroekonomických ukazovateľov, čo sa však akosi neprejavilo v ekonomike obcí a tie priam sériovo zatvárali a likvidovali materské školy.

Dnes človek s pamäťou trpí keď číta o tom ako švajčiarski vedci dokázali, že predškolská výchova je skvelá vec. Zistili totiž, že deti, ktoré chodili do materských škôl majú väčšiu šancu na lepšie vzdelanie a následne na lepšie zamestnanie ako tie, ktoré boli vychovávané v domácom prostredí. Ale vedia to aj v konzervatívnom Anglicku a v ďalších rozvinutých krajinách.

Naša stoosemdesiatročná tradícia predškolskej výchovy najskôr musela byť zabudnutá aby sme „objavili Ameriku“ a pod vplyvom kritiky zo Západu aj nášho revolučného vytriezvenia začali budovať takmer od nuly to čo tu bolo súčasťou bežného života. Ostáva len dúfať, že mnohé „nové“ trendy vo výchove ako sú napríklad aj waldorfské školstvo, či učenie deti doma, v rodine bez školskej dochádzky, ktoré rezonujú v určitých spoločenských kruhoch nedostanú najskôr široký priestor, aby sme ich o niekoľko rokov nemuseli trápne revidovať.